V tomto článku sa zameriam na štátnu správu Ministerstva vnútra a na jeho civilných zamestancov. Túto tému mám v hlave už dlhšie, ale stále akosi neviem kde začať. Chcela by som začať niečim pozitívnym, ale čím?
V štátnej správe som začala pracovať pred 1, 5 rokom. Možno si niekto pomyslí, že som v nej tak krátko a robím unáhlené závery. Ak mám byť úprimná, tak už po pár mesiacoch som bola v miernom šoku. Prišla som do neznáma, všetko bolo pre mňa nové a musím priznať, že aj zaujímavé a často krát aj smutné, že sa také veci dejú. Dovtedy som to, čo sa deje sledovala len v televíznych novinách a teraz som bola toho takmer súčasťou, aj keď maličkou, ale bola som. Vždy budú mať policajti, vyšetrovatelia a ďalšie súčasti Policajného zboru môj obdiv, ale tuším som sa chcela venovať civilným zamestancom, tak sa k nim vrátim.
......................................................................................Vidíte, a je to tu. Neviem kde začať.
Prišli veľké zmeny. Nový minister. Nový ( nie tak celkom ) prezident Policajného zboru. Veľká reorganizácia. Prepúšťanie a veľké šetrenie. Zabudla som na niečo? Hádam nie.
Chcem takto verejne poďakovať za „krásne vianočné sviatky“, ktoré ako sa hovorí, by mali byť plné pokoja a lásky. Láska bola. A pokoj? Neviem, či sa dá pokojom nazvať pocit, keď sa pod vami trasie stolička a neviete, či sa po Novom roku budete mať kde vrátiť. Či neprídete do práce tretieho januára a na kancelárii už nebude Vaša menovka. Moja tam ?našťastie? bola. Aj keď celoslovensky veľa menoviek na dverách chýbalo, stratili sa kamsi do neznáma, ostalo po nich vyblednuté miesto a zle zoškriabaná lepiaca páska. Jedna menovka išla do dôchodku, tá ďalšia si hľadá novú prácu.
Tajne som dúfala, že aj tá moja tam nebude. Z toho ľudského hľadiska. Som predsa mladá , ľahko sa niekde „upracem“. Veľa zamestnancov, ktorí venovali tejto „firme“ celý svoj pracovný život, počítajúci sa na xy rokov muselo odísť. A povedzte mi, aká je veľká šanca, že sa opäť niekde zamestnajú? V priemere ľudia s piatimi krížikmi na chrbte. Začali pracovať pred tridsiatimi rokmi, keď to ešte ako tak v tej správe vyzeralo. A dúfali. Dúfali, že to časom bude lepšie. Veľmi nebolo a akosi už nebolo návratu, alebo odhodlanie zanechať teplé miestečko s istotou platu, aj keď nízkeho.
A teraz? Tabuľkové platy nepustia. Môžete sa aj pretrhnúť, sem tam nadčasy a nič, na páske stále to isté číslo. Smiešne číslo, ktoré sa na vás vyškiera mesiac čo mesiac. Číslo, ktoré sa vyškiera z pokladničného bloku aj na nejakú paničku, ktorá si akurát kúpila topánky v luxusnom obchode. ( Nemyslím luxusným obchodom zn. Gucci )Kto je zodpovedný za tie tabuľky? Kto konkrétne? Človek s dvomi titulmi pred menom a dvomi za menom. Je to možné? Aby niekto vzdelaný toto dokázal? Dôkaz toho, že vysoká škola nie je ničoho dôkazom. Mne to pripadá, ako keby tie tabuľky vymysleli detičky v materskej škôlke počas hodiny „zahrajme sa na srandu“.
A ako keby to nestačilo, šetrenie narobilo prievan aj v osobných príplatkoch, ktoré ako tak „skrášlili“ základnú mzdu. Však no a čo, že vláda šetrí na tých, čo majú najmenej. Zvyknú si. Hádam by si len oni neukrojili z tých rozprávkových platov.
Najviac vás poteší názor jedného z nadriadených: „ Viete, máte pravdu. Ten plat je pre ženu, ktorá má po boku zabezpečeného muža, a ona si za to kúpi drahšiu kabelku, čižmičky, šminky a pár obedov.“ Ale aspoň to uznal. Pýtam sa však. A čo žena samoživiteľka? Odpovede sa nedočkám. Majú môj obdiv, veľký obdiv.
A aby nám ľúto nebolo, tak najnovšie nám majú predĺžiť pracovnú dobu o 30 minút. Prečo? Lebo keďže sa veľa ľudí poprepúšťalo, tak sa jednoducho nestíha. Z platu vám zoberú a pracovný čas predĺžia, hlavná vec, že sa reorganizovalo. Už by som sa ani nečudovala, keby prišlo nariadenie, že máme chodiť do práce len pre dobrý pocit, že niečo robíme pre tento štát.
Rodina mi hovorí: „ Nebojíš sa to zverejniť?“. Čo ak...
Nebojím, nemám sa prečo báť. Čo, prepustia ma? No ak chcú, prosím. Aj tak civilní nikoho nezaujímajú, aj také vyjadrenie som počula. Dopriala by som každému civilnému zamestnancovi lepšiu prácu, nech odídu jeden po druhom. Potom by sme sa len pozreli, ako by to tam fungovalo, pretože patríme do sýstemu fungovania štátnej správy, a keď vypadne čo i len pár súčiastok, je to badateľné.
Viem, že veľa ľudí vrátane mňa si hľadá cestičku k lepšej práci, takú kde vás vedia za vašu prácu dostatočne oceniť. Keby sa len pár vecí dokázalo v štátnej správe zmeniť, bolo by tam fajn, ale takto to ďalej nejde.
Na záver nie je čo dodať, keď vidíte, že sa nič nedeje a všetko ostáva nepovšimnuté. Ďakujem však za jedno, že som vďaka štátnej správe spoznala veľmi fajn kolegov, aspoň kvôli nim sa tam oplatí denne merať takmer 30 kilometrov.
